Mária Tolnayová – vynikajúca novinárka, lyžiarka a teraz už aj starká, ako ju volajú vnučky.
Robiť celý život to, čo človeka baví a navyše aj živí, je asi šťastie. Ja som ho mala, aj keď som sa v novinárčine dostala vlastne náhodou. Blízka priateľka po našom študijnom a pracovnom pobyte v 1969- tom v Anglicku neurobila skúšku zo syntaxe (spájanie slov do viet a viet do textov ) slovenčiny, prerušila štúdium a začala brigádovať v denníku Smer. Nuž a moje časté návštevy v jej dočasnej práci vyústili časom do krátkych správ o zaujímavostiach z fyziky (študovala som ju) a po štátniciach aj ponukou nastúpiť do tohto periodika ako elévka. Stalo sa, no prispela k tomu aj žiadosť môjho priateľa (doterajšieho manžela) o moju ruku. A keďže on ako aktívny športovec Dukly Banská Bystrica z tohto mesta odísť nechcel, ostala som aj ja. A sme v tomto meste, kde sa narodili aj naše dve deti (Adriana a Pavol) doteraz.
Na druhej materskej som (dodnes neviem ako som si čas vedela zadeliť), začala študovať postgraduálne žurnalistiku (Libuška pamätáš sa? To je poznámka pre admin. lebo sme navštevovali toto štúdium spolu), ktoré sa mi podarilo absolvovať, rovnako ako doktorát na mojej Alma mater, dnes UMB v Banskej Bystrici. Po práci v Smere som pracovala vo vtedajšej ČSTK (Československej tlačovej kancelárii) ako regionálna redaktorka. V rovnakom postavení som si pár krásnych (možno povedať desiatok) rokov odkrútila v Národnej obrode, Hospodárskych novinách a v Zdravotníckych novinách. Nuž ani dnes „si nedám pokoj“ a už 8 rokov pracujem ako hovorkyňa RÚVZ Banská Bystrica. Len na vysvetlenie prečo to boli krásne roky – naozaj všade som mala vynikajúcich šéfov, šéfredaktorov, kolegov, čo platí vo vrchovatej miere až do dnešných dní v mojej pozícii hovorkyne.
Nuž a keď píšem pre portál Superbabky, rada by som čosi prezradila aj o tejto životnej funkcii. Žiarlim na moje bývalé kolegyne aj priateľky, že majú viac vnúčat, ako ja – „len“ dve od dcéry, keďže sa nášmu peknému a šikovnému synovi, pracujúcemu v Prahe ako itečkár nechce ženiť. 
Nikola a Diana. Obe nás volajú starká a starký a som od prvej chvíle, čo prišli na tento svet nesmierne hrdá stará mama. Nevedela som čo ma vlastne čaká, keď som ako 47 – ročná uvidela Nikolu ako malý uzlíček v perinke. Myslela som, že som v živote už prežila všetky druhy lások, no pohľady a tie mimovoľné dotyky mojej prvej vnučky vo mne vyvolali nával úplne iných citov, ktoré vo vzťahu k obom našim, vnučkám pretrvávajú dodnes. A navyše – myslíme, že sa nám vydarili. Nikola je profesionálnou basketbalistkou – Piešťanskou čajkou a aj slovenskou reprezentantkou v basketbale, popritom sa snaží študovať psychológiu. Diana je v prvom ročníku na práve a napodiv sa tak zahryzla do učenia, až nás to – v pozitívnom slova zmysle udivuje. Lásky naše…
Roky pribúdajú a aj keď sa obaja s mužom držíme hesla že vek je len číslo, občas človek pocíti nejaké tie zmeny. Fyzické i psychické. Napríklad sa až úzkostlivo bojím o svojich blízkych. Občas mi len tak pri rozprávaní, či rozmýšľaní tečú slzy. Rada varím a pečiem, ale už som akosi zlenivela. Menej v týchto mesiacoch „hltám“ knihy, občas sa mi nechce do veľkého riadenia (bože môj, idú Vianoce) a tak… To však mne i môjmu mužovi zatiaľ nebráni žiť podľa našich predstáv – či už je to naša záhradka s milou obývateľnou chatkou, cestovanie, tenis a hlavne lyžovanie.
Asi to je okrem rodiny korením našich dnešných dní. Je to aj – hlavne manželov- tenis, naposledy sedem intenzívnych októbrových dní v Londýne, odkiaľ zážitky spracovávame dodnes.
A teraz sa už tešíme na decembrovú lyžovačku v talianskych Dolomitoch. A potom ešte v januári a v marci, medzitým aktívne fandenie piešťanskému, ale aj slovenskému basketbalu. A potom v júni tenis s našimi chorvátskymi kolegami v Novigrade a tak dookola…
Vôbec neviem kto to kedy povedal, ale cítim, že je to tak- zázrak je chodiť po tejto zemi, vychutnávať každú prítomnú chvíľu a cítiť, že skutočne žijem…
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
